Jalce
Na našom území sa môžeme stretnúť s 3 druhmi jalca a to jalcom hlavatým, jalcom tmavým alebo
jalcom maloústym. Všetky jalce patria do čeľade kaprovitých.
Jalec hlavatý - Leuciscus cephalus
Jalec hlavatý je v Európe hojnou rozšírenou rybou, vyskytuje sa takmer vo všetkých tečúcich
vodách a to od pstruhového pásma, kde je považovaný za škodcu až po pásmo pleskáča, v
menšom počte sa vyskytuje taktiež v údolných nádržiach a stojatých vodách, ktoré majú prítoky v
ktorých sa vytiera. Je známy ako naprostý všežravec schopný živiť sa akoukokoľvek živočíšnou,
alebo rastlinnou potravou, často i prekvapivo objemnými sústami.
Jeho výskyt v Európe je známy od Francúzska až na ďaleký východ, nevyskytuje sa v severnej
časti Európy - Škandinávii, avšak južne sa vyskytuje takmer na celom Balkáne, Apeninskom
poloostrove.
Telo jalca hlavatého je vretenovité, valcovité. Boky pokrývajú velké okrúhle šupiny tvoriace
nápadný tmavý sieťovaný vzor, ktoré sa relatívne ľahko uvoľnia ale tieto je schopný časom
nahradiť. U starých jalcov tvoria veľkú časť ošupenia práve tieto novovytvorené šupiny, takzvané
regeneráty. Ich stred je matný, rozpraskaný. Chrbát je väčšinou sivohnedý so zelenkastým
nádychom, bledšsie boky, často zlatistej farby, brucho svetlé až špinavožltkasté. Análna plutva je
vypuklá. Plutvy sú sivozelené, často červenkasté. Jednoznačným rozpoznávacím znakom od
ostatných druhov jalcov sú brušné a análna plutva, ktoré sú vždy oranžovočervenkasté. Ústa majú
stredné postavenie, sú okrúhle. Nemá fúzy, ako ani ostatné druhy jalcov.
Rast jalca hlavatého je pomalý a dorastá do priemernej dĺžky 40-50cm, a hmotnosti 2-3 kg., avšak
úlovky bývajú aj vyššie, aj keď v súčasnej dobe už nie tak bežné, ako v minulosti.
Ako bolo spomenuté, jedná sa o dlhovekú rybu, ktorá pri ideálnych podmienskach je schopná sa
dožiť 20-22 rokov a z dostupných zdrojov v Nemecku vola chytená ryba o dĺžke 85 cm a váhe cca
8,5 kg.
Neres prebieha v apríli až júni dávkovito v plytkých prúdoch na drobné kamene, štrk a rastliny.
Ikernačka v závislosti od hmotnosti nakladie do 100 000 bledožltých až oranžových ikier /obvykle
do 30 000 ks o priemere 1,5 až 2 mm, vývoj ikier trvá cca 100 denných stupňov.
V čase neresu sa u samcov objavuje na hlave a žiabrových oblúkoch trecia vyrážka, čo však nie je
pravidlom. Samce aj samice pohlavne dospievajú v 2-3 roku života a to podľa prostredia, kde žijú,
vo väčších a priestrannejších tokoch v druhom roku a v studených podhorských a horských tokoch
vo švrtom roku života.
Rozlišovacie znaky:
Chrbtová plutva má 2 - 3 tvrdé lúče a 6 – 10 mäkkých vetvených lúčov, análna plutva 2 - 3 tvrdé a
7 – 10 mäkkých lúčov, prsná plutva 1 tvrdý a 14 – 17 mäkkých lúčov, brušná plutva 2 tvrdé a 6 - 8
mäkkýchlúčov, chvostová má 19 mäkkrých lúčov..
V postrannej čiare je 42 – 49 šupín (obvykle okolo44 – 45), nad bočnou čiarou 7-8, pod bočnou
čiarou 3-5 šupín, ktoré majú cykloidný tvar.
Rozoznávacie znaky na prvý pohľad : viď obrázok:
Jalec je považovaný za absolútneho všežravca, pričom skutočne v potrave nie je vyberavý. Živí sa
akoukoľvek práve dostupnou potravou a to či už náletovým hmyzom, jeho larvami, je vďačným
objektom muškárov, pretože hmyz zbiera ako z hladiny, tak aj v stĺpci vody, požiera taktiež ovocie,
listy napadané do vody, drobné rybky, kôrovce, raky, ako aj rastlinnú potravu - riasy, kvety a
semená rastlín.
Je aktívny počas celého roka a je uloviteľný aj v zime mimo najsilnejších mrazov. Jedná sa však o
dosť plachú rybu a v prípade vyrušenia sa na miesto vracia a ž po nejakom čase. Mladšie jedince
žijú vo väčšom kŕdli a postupne, ako ryby rastú, znižuje sa aj počet jedincov, až nakoniec veľké
kusy sú len v počte 3 -5 rýb, prípadne samotársky.
Lov je možný na všetky spôsoby a rôzne nástrahy, pričom zákonná miera je 20 cm. Loví sa po celý
rok.
Jalec tmavý-Leuciscus idus
Uvedený druh jalca patrí medzi najväčšie európske druhy , pričom bežne dorastá do 50 cm. a váhy
2 kg a veku 15 rokov. Najvyšší doložený vek je 20 rokov, najvyššia dĺžka a hmoznosť – 75cm/ 8
kg.
Jalec tmavý je rozšírený vo veľkej oblasti od Rýna na západe až do povodia rieky Leny na Sibíri.
Nevyskytuje sa na Britských ostrovoch a Francúzsku, Apeninskom a ani Pyrenejskom poloostrove,
ako ani v severných častiach Škandinávie.
Žije v dolných úsekoch väščích riek a to už od pásma mreny až po brakické pásmo v ústiach riek
ústiacich do mora. Aj napriek tomu, že sa jedná skôr o nížinnú rybu, je dosť citlivý na znečistenie
vody, čo v minulosti spôsobovalo jeho len lokálny výskyt. Zlepšovaním kvality vody sa jeho stavy
postupne zvyšujú.
Podobá sa jalcovi hlavatému, / rozdiely sú uvedené nižšie/ ale jeho telo je podstatne vyššie a z
bokov viac sploštené, z iných druhov skôr pripomínajúce ploticu, má malú hlavu- oproti jalcovi
hlavatému, drobné jemné ústa a pomerne veľké mosadznožlté oči. Chrbát je spravidla tmavý až
čiernozelený, boky striebristé a brucho svetlé až biele. Chrbtová, chvostová a análna plutva sú sivé,
ostatné sú žlté, oranžové až červenkasté Má zreteľne vykrojenú chvostovú plutvu. V dobe neresu
má samec neresovú vyrážku.
Neres prebieha etapovito v apríli až júni pri teplote vody už od 10 stupňov celzia, kedy sa neresí na
úsekoch s piesočnatým alebo štrkovitým dnom, prípadne na miesta zarastené vodným rastlinstvom,
ikernačka je schopná v závislosti od váhy naklásť až 120000 ikier žltkastej farby o priemere 1,8 –
2,3 mm, ktorých vývoj trvá 250 denných stupňov. Pohlavnú zrelosť dosahujú v 3-5 roku pri dĺžke
tela 20-30 cm.
Živí sa planktónom, ale aj bentosom – larvami pakomárov, červami, mäkkýšmi, nepohrdne ani
plôdikom rýb, aj keď uprednostňuje živočíšnu potravu, prijíma z časti aj potravu rastlinnú.
Okrem tejto formy je známa aj forma zlatá – ktorá sa vysádza do záhradných jazierok, pričom jeho
farba je oranžová až červená. V 40. rokoch 20. storočia bola vysadená do Štrbského plesa vo
Vysokých Tatrách, kde aj napriek chladnej vode pomerne dobre prosperuje a vykazuje celkom
slušné prírastky.
Rozlišovacie znaky
Chrbtová plutva má 3 tvrdé lúče a 7 – 9 mäkkých vetvených lúčov, análna plutva 3 tvrdé a 9 -12
mäkkých lúčov, brušné plutvy majú 2 tvrdé a 8 mäkkých lúčov, prsné plutvy majú 1 tvrdý a 15 -16
mäkkých lúčov, plutva tvrdé a 8 mäkkých lúčov, chvostová nemá tvrdý lúč a má 19 mäkkých
lúčov.
V postrannej čiare je 55 – 63 šupín, nad bočnou čiarou má 8 -10 radov a pod bočnou čiarou 4 – 6
radov šupín.
Jalce tmavé sú spoločenské ryby, ktoré sa obvykle zdržujú v menších stádach. Sú aktívne takmer
počas celého roku. V zime sa sťahujú do hlbších úsekov a na jar postupne migrujú do prúdnejších
Hájený je od 15. marca do 31. mája , lovná miera je stanovená na 20 cm.
Jalec maloústy - Leuciscus leuciscus
Na našom území je jednym z troch prítomných druhov jalcov. Je z nich najmenší a najštíhlejší.
Vyskytuje sa v čistých tečúcich vodách lipňového až mrenového pásma, prípadne v tažnejších
málo zakalených tokoch riek pleskáčového pásma. Početný výskyt je aj v sekundárnych lipňových
a pstruhových pásmach pod priehradami. V stojatých vodách se vyskytuje výjnimočne a taktiež sa
nevyskytuje v kalných nížinných tokoch s malým prietokom. Je to ryba citlivá na chemické i
organické znečistenie, preto je na mnohých miestach vzácny, jeho výskyt je ostrovčekovitý, alebo
úplne vymizol.
Pokiaľ sa jedná o stanovište, zdržuje sa tento druh skôr v prúdoch, väčšinou na ich okrajoch, alebo
v miernych ťažných prúdoch v blízkosti prekážok – skál, naplavenín, prípadne pozdĺž brehu,
málokedy v hlavnom prúde, ak áno, opäť skôr na jeho okraji.
V Európe sa jalec maloústy vyskytuje od Francúzska až k Donu. Nevyskytuje sa na Pyrenejskom,
Apeninskom a Balkánskom poloostrove a taktiež západe Škandinávie.
Od príbuzného jalca hlavatého sa odlišuje svojimi menšími rozmermi, absenciou červenej farby
plutiev na spodnej časti tela, menšími ústami, vykrojenou análnou plutvou. Má dlhé štíhle
vretenovité telo, ktoré nie je takmer sploštené, ktoré je na chrbte tmavej až čiernej farby s
modrastým leskom, striebristé boky a svetlé až biele brucho. Má vodorovné ústa, menšie ako
jalec hlavatý a taktiež od neho sa odlišuje vykrojenou análnou plutvou. Dorastá ojedinele do cca 35
cm a váhy 250g. V minulosti bol označovaný ako jalec prúdnik, takýto názov sa používa medzi
rybármi aj dodnes.
Neresí sa v mesiacoch marec až máj a to etapovite, pričom v tomto období je u samcov jasne
viditeľná neresová vyrážka. Samica nakladie do 130 000 ikier, ktoré kladie na rastliny, pri ich
absencii na štrk. Ako jedna z mála nasich rýb, netiahne na neres proti prúdu, ale po prúde. Vývoj
ikier trvá cca 100 denných stupňov. Kríži sa s ostatnými druhmi jalcov ako aj s beličkou .
Samec, ako aj samica dospievajú cca v treťom roku života a najvyšší doložený vek je 13 rokov,
najvyššia váha 1,25kg. Žije v menších húfoch.
Rozlišovacie znaky:
Chrbtová plutva má 3 tvrdé lúče a 6 – 8 mäkkých vetvených lúčov, análna plutva 3 tvrdé a 6 – 9
mäkkých lúčov, prsná plutva 1 tvrdý a 16 – 17 mäkkých lúčov, brušná plutva 2 tvrdé a 8 mäkkých
lúčov, chvostová má 19 mäkkých lúčov.
V postrannej čiare je 45 – 55 šupín (obvykle okolo 44 – 45), nad bočnou čiarou 7-9, pod bočnou
čiarou 4-5 šupín, ktoré majú cykloidný tvar.
Potravu tvoria prevažne larvy a náletový hmyz, jeho vývojové štádiá, a taktiež časť potravy tvorí
rastlinná zložka. Rád zbiera náletový hmyz z hladiny.
Lov je možný na všetky spôsoby a rôzne nástrahy, pričom zákonná miera je 20 cm. Doba hájenia
je stanovená od 15.3 do 31.5. bežného roku. Nemá hospodársky význam, ale je pôvodným druhom
a súčasne bioindikátorom čistoty vody. Súčasne slúži ako potrava dravým druhom rýb, ako aj
ostatným predátorom.
Ing. J. Kazimír
Zdroj : internet
Otto Pospíšil: Atlas našich rýb
Jiří Čihař: Naše ryby
http://www.parnickyrybar.weblahko.sk/
