Chytiť rybu na vlastnú muchu je úžasný pocit. Darovať jej život pred očami nenásytných kolegov ešte lepší. To pri počítači nezažijete.

DOLNÝ KUBÍN. Pätnásťroční gymnazisti Ajo a Aďo, inak Andrej Feješ a Andrej Benka, sa s rybami kamarátia od detstva. Záľube, pre ktorú nemajú čas na kamarátky, dali tento rok nový rozmer. Dolnokubínčania reprezentujú Slovensko v kráľovskej disciplíne - v love rýb na umelú muchu.

Adrenalín

„Zobudím sa a rozmýšľam, čo s rybami,“ hovorí Andrej Benka. „Až potom si plánujem ďalšie veci.“ Za lásku k rybám a prírode vďačí starkému Jánovi Hrabalovi z Revišného. Veľa sa naučil na krúžku, čosi vyčítal z kníh a internetu. Čo voda, to iná rybačka. „Čím viac chodím k vode, tým viac toho viem. Vidím, aký hmyz sa rojí, aký pláva na hladine. Aha, čo práve teraz lieta. Prečo, keď to v knihe nepísali? Pochopiť rybu je veda. Stačí malá zmena tlaku, slnko zájde za oblaky, a všetko je ináč.“

Jablko nepadlo ďaleko od stromu ani u Feješovcov. Muškáril Andrejov starký aj otec. „Pre väčšinu mladých je to nuda alebo dokonca hnus,“ hovorí Andrej Feješ. „Kamaráti sa ma pýtajú, ako môžem vydržať toľko stáť vo vode. Prial by som im chytiť si rybu na vlastnú muchu. Úžasný pocit, pri počítači to nezažijete. Napríklad rieka Belá je ako z dokumentárneho filmu. Krištáľovo čistá, musíte sa k nej priplaziť, aby ste niečo dostali na háčik. To je adrenalín.“

Andrej Benka.

Chuť víťaziť

Prvýkrát súťažili na detských pretekoch, ktoré pre členov rybárskeho krúžku organizuje vedúci Jozef Macík. „Obetavejšieho človeka nepoznáme,“ zhodujú sa Andrejovia. Meranie síl sa im zapáčilo. Dohodli sa, že skúsia pretekať spolu - s parťákom to ide ľahšie. Po prvých muškárskych pretekoch na rieke Jihlave v Ivančiciach, a hneď úspešných, prišla pozvánka do širšieho reprezentačného výberu.

Letné prázdniny prežili na sústredeniach po celom Slovensku. Oplatilo sa, prebojovali sa medzi najlepších. Andrej Feješ oplatil dôveru majstrovským titulom, získal ho v Podolínci na rieke Poprad. „Psychicky ma podržal otec. Prvé kolo som vyhral. Potom som dostal štand, kde mi začali padať ryby. Vôbec som nevedel, čo mám robiť. Otec ma upokojil a aj keď som v danom kole nedosiahol dobrý výsledok, nakoniec to vyšlo.“

Majstrovstvá Európy, Feješ prvý zľava, Benka štvrtý zľava.

Ak nie poriadne, radšej vôbec

Bez finančnej i morálnej podpory rodičov by mohli na ryby zabudnúť. „Drahý šport,“ konštatuje Ajo. „Ako pretekár potrebujem špičkové vybavenie. Posledná nová udica stála dvesto eur, k tomu skafander, broďáky, muchy či háčiky.“ Pomoci pri domácich prácach, a tých je pri rodinnom dome dosť, sa preto nevyhýba. „Hrýzlo by ma svedomie, keby som odišiel na ryby a nechal starkého rýľovať.“

Aďo to má v bytovke o čosi jednoduchšie. „Občas umyjem riad a povysávam, no najradšej vynášam smeti. Oblečiem sa do skafandra, zoberiem udicu, vyhodím smeti a idem na ryby.“

Bližšie kamarátky im zatiaľ nechýbajú, ryby sú na prvom mieste. „Keby sme veľmi chceli, tak by sa dalo. No ak to nemáme robiť poriadne, radšej vôbec.“

Andrej Feješ.

Zabiť nedokáže

Nadšenie chladí hlavne neporiadok. „V porovnaní s Českom alebo Poľskom je Orava skládkou, v prírode je samá smeť a plechovka.“ Znechucuje aj predátor. „Môžeme si za to sami. Kormorán je prímorský vták. Človek veľkými výlovmi spôsobil, že nemá čo žrať, a tak chodí k nám.“

Chlapci považujú rybu za živú bytosť. „Keď vidím rybára, ktorý keď chytí rybu, div, že jej háčik nevyrve z hrdla a hodí ju späť do vody, až sa mi čosi robí,“ hovorí Ajo. „Otec mi hovorí, že by som občas mohol doniesť jedného-dvoch pstruhov, no nedokážem zabiť peknú veľkú rybu. Poznám rybárov, ktorí po nasadení pstruha prídu k vode, vytiahnu povolené štyri, no zapíšu si dva. O dve hodiny prídu po ďalšie a takto za deň nachytajú aj tridsať čerstvo nasadených rýb, ktoré zožerú aj špak z cigarety.“

Meranie úlovku na pretekoch.

Pytliakov ani nenásytných kolegov radšej nenapomínajú. „Ale dvoch či troch som už obrátil,“ chváli sa Aďo. „Najväčšiu radosť mám, keď chytím veľkú rybu a pred ich očami ju pustím, až sa chytajú za hlavy. Keď ju vytiahnem po pätnástich minútach a vidím, aká je vysilená, položím ju do prúdu a čakám, kým sa spamätá a odpláva. Pôvodné druhy, ako lipne a potočáky, púšťam, pstruha dúhového si občas zoberiem.“

Dokonalé napodobeniny

Vedúci rybárskeho krúžku Jozef Macík sa usmieva. A nezabudne podpichnúť, že keď rybu nahradí žena, to len budú povinnosti a strata času. „Väčšinu žiakov stretávam od malých chlapcov po dospelých mužov s kočíkmi.“

Na Andrejov je pyšný. „Vyrástli v niečo, kde sa im už nemôžem rovnať. My sme zvykli chytať na suchú, mokrú, jednu, dve či tri mušky. Chalani dnes chytajú na nymfu, Francúza, už len výrazy sú pre nás, konzervatívnych rybárov, nóvum. Bravúrne dokážu nahodiť na akejkoľvek vode. Na základe pozorovania viažu dokonalé napodobeniny. A čo je najdôležitejšie, od lovcov sa prepracovali k darovaniu života.“

Tu sa vyzná iba rybár.

Dobré výsledky znamenajú istú miestenku v družstve divízie – spolu s Tiborom Ferjančíkom a Marekom Mäsiarom.

Hoci sú ešte iba prvákmi na gymnáziu, Andrejovia už vedia, čo chcú v živote robiť. Keď nie ichtyológia, tak určite niečo, čo súvisí s prírodou.